-Tak čo máš?!
Ostala som stáť zo slzami v očiach ako socha.
Mala som veľkí strach, bála som sa o svoj život ale ešte viac o Borisov.
Potom pristúpil ku mne zo zbraňou v ruke, dostala som ešte vedší strach... A po tichu mi šepol do ucha.
-Máš tie prachi? Lebo ak nie rozlúč sa s Borisom a aj zo svojim životom.
Potom mi priložil zbraň k hlave, ostala som ako socha, nevedela som čo mám robiť ale jednu vec som vedela že musím Borisa a seba zachrániť a Maroša dostať do basi tam kde patrí!
-Posledný raz sa ťa pýtam Valentína máš tie prachi?
-Pozri neviem ako si sa dostal s basi, to mi je teraz jedno ale chcem aby si pustil Borisa a potom ti tie peniaze dám!
-Takže ti chceš somnou viednávať?
-Dá sa to aj tak nazvať...
-Fajn tak budeme viednávať! Ja teraz prepustím Borisa ale najprv mu ešte musím niečo dať...
-Dosť! Prestaň nedávaj mu to! Prosím!
-Hh... Fajn vieš ale on to potrebuje... Takže teraz mu to pomali dáš ty.
-Nie! Prosím!
Potom na mňa namieril zbraňou a ukázal na striekačku, aby som mu to pichla ja.
Pomali som išla k nemu a pichla som mu to Baris nebol veľmi pri zmisloch bol predrogovaný, a naviše mal monokel a rozbitú hlavu...
Pohlad na neho bol hrozný... Slzy mi stekali ako vodopád...
Ako som mu to dávala, Boris sa trochu prebral a pozrel na mňa a tichím hlasom zašepkal.
-Valentí Valentína uteč... Uteč...
-Boris som tu neboj sa pomôžem ti...
-Uteč...
-Boris...Boris...
-Óóó.. Aké romantické... Tak ustúp!
Zhodil ma na zem...
-Daj mi tie prachi!
Pomali s vrecka som vibrala peniaze a podala mu ich...
-Šikovná je tu presne 2000e.
-Prosím keď máš teraz tie peniaze pusti nás s Borisom potrebuje ísť okamžite do nemocnice...
-Ty si myslíš že som taký blbý že by som ťa teraz pustil aj s drahím preč?!
-Prosím Maroš neviem prečo si taký plný nenávisti, ale prosím pusti nás!
-Nenávisti!?
-Prosím pusti nás!
-Chceš ísť aj s ním preč?!
-Ano Boris potrebuje lekára!
-Ale nevrav!
Potom mi surovo dal facku až som spadla nazem.
Nevedela som čo mám robiť a tak som sa postavila otočila k nemu a s celej sili som mu kopla do rozkroku!
On len zakňučal od bolesti zbraň mu vipadla s ruky na zem on padol na kolená a držal si rozkrok...
V duchu som mala velkí strach, ale neuveritelnú zlosť!
A tak som ho kopla ešte raz do brucha, zbraň som zobrala do ruky a hodila ju von malím oknom a išla som Borisa odpútať od tej prekliatej stoličky a zobrala som s vrecka mobil a zavolala som rýchlo políciu...
Keď som sa otočila Maroš tam nebol... Dvere otvorené a vydela som ho už len v dialke ako zdrhal...
Nemohla som ho nehať len tak chcela som utekať za ním ale nemohla som Borisa nehať v takom stave.
Po chvíli prišli policajti povedala som im kade išiel a zavolali záchranku.
Policajti išli za ním a po chvíli prišli moji rodičia a Borisova babka...
Záchranka zobrala Borisa do nemocnice aj s jeho babkou...
Ja a rodičia sme išli na vísloch čo a ako sa stalo všetko som im povedala... Aj policajtom aj rodičom
mama a otec boli v šoku ale na druhej strane boli na mňa pyšný ako som sa zachovala v danej situácí, jeden policajt mi povedal že som bola odvážna. Mama bola nahnevaná ale ja som to chápala otec, bol nahnevaný tiež ale bol rád a šťastný že som bola odvážna.
Maroša nakoniec chitili. Tento deň bol vážne ako nočná mora ale som sama zo seba prekvapená ako som sa zachovala myslím že to bolo s lásky k Borisovi... Tak veľmi ho ľúbim...
Po víslochu som išla s rodičmi do nemocnice.
Borisova babka čakala vonku pred operačnou sálou.
Pýtali sme sa jej ako je natom.
-Borisko mal krvácanie do mozgu akurát ho operujú.
Ostala som v šoku.
-Aha ehm... Nebojte to bude dobré mama utešovala Borisovu babku.
-Valentína nechceš ísť trochu na vzduch? Pýta sa ma ocino.
-Čo? Prepáč rada potrebujem čerství vzduch...
-Fajn tak poď.
-Zachvílu sme tu ideme len na vzduch.
-Dobre. Povedala mama.
Keď sme višli von pred nemocnicu...
-Valentína som na teba pyšný som rád že si sa tak statočne zachovala.
-Ďakujem oci. Objal ma.
-Ale prečo, prečo si tam išla...
-Oci išlo o Borisa. Veľmi ho ľúbim...
-Viem to vidím...
-Prepáč tie peniaze ale ja som musela...
-Valentína tu teraz o peniaze vôbec nejde hlavné je že si v poriadku ty, a Boris...
-Ďakujem oci... Ale Boris čo čo ak bude mať niake následky...
-Neboj sa to bude dobré.
-Dúfam....
-No tak neplač...
-Hm...
-No tak poďme dnu možno vedia už niečo nové.
-Dobre.
A tak sme išli dnu... Borisova babka sa akurát rozprávala s doktorom mama len v pozadí potichu počúvala čo doktor vraví...
-Prepáčte už musím. Odvetil doktor.
-Pán doktor a mohla by som nachvílu ísť ho pozrieť?
-Môžte ale len na malú chvílu...
-Prepáčte mohla by som aj ja prosím je to pre mňa dôležité.
-Dobre ale len na chvílu.
-Ďakujem.
A tak Borisova babka a ja sme išli dnu bol to hrozný pohlad, hlavu mal previazanú obvezom, bol napojený na prístroje a
mne sa len tak pustili slzy...
-Valentínka ďakujem, ďakujem že si ho zachránila...
-No tak babka to je v poriadku.
-Ďakujem.
-Nemáte mi začo ďakovať. Odvetila som potichu.
-A čo mu vlastne je? Aké následky to môže mať?
-Mal silné krvácanie do mozgu a zlomené pravé rebro... Následky môžu byť... Že že môže prestať chodiť, môže sa stať že nebude vedieť kto je... A môže prestať aj rozprávať... Teraz je v kóme... Môžme len čakať...
-Bože...Slzy sa mi tlačili do očí...
-Budeme musieť len čakať kedy sa preberie... Ak sa vôbec preberie...
-No tak babka to nevravte preberie sa je silný, a bude aj zdraví!
-Doktor vravel že sa môže prebrať o mesiac, 2 mesiace, zajtra, o týždeň, o rok...
-On sa preberie nebojte...
-Ja idem nehám vás samích... Odvetila Borisova babka.
-Hm...
-Boris. Ak ma počuješ, chcem ti len povedať že som tu pri tebe a budem čakať kedy sa preberieš... Je tu aj tvoja babka.
Len nás prosím neopúšťaj to by som neprežila... Ľúbim ťa veľmi ťa ľúbim...
Potom som si dala čelo na jeho ruku... Keď zrazu.
-Vaáá... Valen... Valentí... Valentína...
-Zdvihla som hlavu Boris, Boris, počuješma?
-Luúú...Lúbim ťa.
-Boris? Aj ja ťa ľúbim... Dala som mu letný bozk na pery...
-Nechoj....Nechoj...
-Boris som tu nepôjdem preč... Prosím len a preber... Prosím...
-Váá... Valen... Valentína...
Rýchlo som utekala na chodbu mami on na mňa rozpráva! Zavolajte doktora!
-Ha haló? Pán doktor on na mňa rozpráva!
-Doktor rýchlo pribehol a išiel do izby!
-Čo..čo nateba?
-Rozprával! Rozprával na mňa!
Potom mu zasvietil do očí svetlom... -Lutujem žiadna zmena...
-Ale on na mňa vážne rozprával.
-Je možné že sa mu niečo sníva ale neni možné aby na teba rozprával to by som zistil je stále v kóme...
-Vá....Valentína...
-Aha vidíte?! Doktor!
-Áno vidím...
Zasvietil mu ešte raz do očí.
-Je malá nádej žesa môže v najbliších dňoch prebrať. Je to dobré znamenie.
-Ďakujem... ďakujem bože...
-Pán doktor mohla by som túto noc pri ňom ostať prosím...
-No v tomno prípade spravím vínimku...
-Ďakujem!
-Mami, oci ostanem túto noc pri Borisovi dobre?
-Ale Valentína... Dobre ostaň. povedal ocino.
-Ďakujem. Objala som ich a išli domov. Aj s Borisovou babkou.
Potom som zavrela dvere na Borisovej izbe...
Otočila som sa nemohla som veriť vlastným očiam.
Boris mal otvorené oči.Pozeraz sa okolo seba ako keby nevedel kde je.Potom sa pozrel na mňa.
-Boris?
-Iba sa pozeral ako keby ma nepoznal.
-Boris! Ty si sa prebral! Ja ja som taká šťastná! Dala som mu bozk.
Po chvíli. -Ty si Valentína?
-Ehm... Ano ja som Valentína. Nevieš kto som?
-Neviem si spomenuť čo sa mi stalo... Nič si nepametám...
-Viem to je normálne...
-To nieje normálne...
-Boris ššššššššššt... Hlavné je že si sa mi prebral poviem ti všetko ale teraz spi oddýchni si.
Po chvíli zaspal... Bola som taká šťastná, že sa prebral. Ale že si nič nepametal ma trochu zarazilo ale to sa dalo čakať...
musí sa pomali zotaviť.
Po chvíli som zaspala aj ja...
Ráno.
-Valentína... Valentína...
-Ano???
-Už je ráno...
-Ešte chvílu mami...
-Valentína...
Keď som zdvihla hlavu neverila som. Zobudil ma Boris... Hneď som ožila...
-Bo Boris? si to ty? Vieš kto som?
-Jasné že viem...
-Bože ďakujem! Boris! Ďakujem!
Hodila som sa mu okolo krku...Borir...
-Valentína au au... Počkaj moje rebro...
-Prepáč...
-No tak neplač už je to v pohode... Ďakujem...
-Ja ďakujem! Že si sa prebral a že si všetko pametáš! Ďakujem!
-Šššššt... Neplač...
-Ďakujem veľmi ťa ľúbim...
-Aj ja ťa LŤ. ďakujem ja tebe!
-Ďakujem. Je to ako zázrak prebral si sa za jeden deň! Ďakujem Bože! Ďakujem..
-Valentína len jednu vec nerozumiem...
-Akú?
-Ako si sa ty dostala tak a ako si ma s tade dostala?!
-Všetko ti poviem...
A tak som mu rozpovedala všetko čo sa stalo...
Potom v šak prišiel doktor so sestričkou a prekvapene na nás pozerali.
My v objatí.
-To je zázrak!? To sme tu ešte nemali!
-Ano to je! Dodala sestrička.
No nič Valentína budeš musieť ísť von ideme pacienta prezrieť...
Potom pôjde na pár višetrení a ak bude všetko ok ešte si tu pár dní poleží a môže ísť domov!
-Ďakujem doktor!
-To je moja práca ale mala by si ďakovať sebe, lebo ty si ho zachránila.
Zasmiali sme sa a dodala som.
-To bola moja práca. Dali sme si bozk a išla som ešte za Borisovov babkou domov.
Keď som k nej prišla veľmi sa tešila. -Je to zázraj. Ďakujem Bože a aj tebe valentína!
Ďakovala asi tisíc krát a ja som sa tešila s ňou. Potom som prišla domov povedala som to rodičom tí boli šťastný a zároveň na mňa hrdý. Nakoniec sa s nočnej mori stal krásny sen, a ďakujem že to malo Šťastný koniec!
Ak sa vám páči môžte

Ďakujem :)
Bajušik ;)


